A ešte pár vecí - Ivan Bajo
Knižka obsahuje všeličo: krátke vypointované konštatovania, dlhšie horolezecké príhody aj kopu krásnych nezameniteľných „čabajovských“ kresbičiek. Takže zopár ukážok – z každého po troške:
- Prvé lezecké družstvo milovalo hviezdy a búrky, západy a východy slnka.
- Druhé družstvo potrebovalo získať v rámci modelovaného tréningu skúsenosti.
- Aj tí tretí nečakane bivakovali.
- Prvému lezeckému družstvu nejako ráno haproval varič.
- Druhá dvojka zaspala.
- Ani tým tretím sa nechcelo vpredu prešľapávať sneh.
Deň vreteníc
Pred rokmi som sa potuloval po Slovenskom rudohorí. Ďaleko od ľudí, sám a sám som si sebecky, iba pre seba objavoval pekné zákutia tohto cestovným ruchom a turistikou, našťastie, dosť zanedbaného pohoria. Prežil som tam „Deň veveričiek“, „Deň búrok“, „Deň ďatľov“, „Deň dubákov“, a napokon „Deň vreteníc“. Tak som ho nazval už predpoludním, od rána som videl, pozoroval, fotografoval, obchádzal a preskakoval toľko vreteníc, že som sa stal ľakavým. Potom už kde – čo šuchlo, hneď som splašene odskočil, ľutoval som, že nemám čižmy, také rybárske, až po zadok.
Večer som sa utáboril na lúke pri okraji lesa. Založil som si ohník a varil som si polievku z nazbieraných húb. Bola už tma, keď som sa chystal jesť. Sadám si do trávy – au!!! – bolesť, čosi ma pichlo! Spustím si nohavice, natočím sa zadkom k ohňu, dve kvapky krvi stekajú z dvoch vpichov, raniek. Vretenica! Čosi akoby v tráve zašuchotalo. Vretenica!!! Tu, uprostred hôr, potme a sám, no, to je koniec! Odrazu mi prišlo seba strašne ľúto, dovtedy som ani netušil, že sa mám tak rád. Potom som sa zase vzchopil, treba konať! Zmätene som si spomínal, čo viem o prvej pomoci. Aha, takto: „Stiahnite miesto nad pohryznutím, medzi ranou a srdcom“. Pohryznutie bolo na zadku. Kde by ste to stiahli? V páse?! Prišla mi na um ďalšia prvopomocná rada: „Ranku po uhryznutí vretenicou vysajeme, ak máme nepoškodené ďasná, pery, jazyk“. Všetko som mal zdravé, ale skúste si sami vysávať ranku na zadnej časti tela! Mne sa to nepodarilo. A potom som prišiel na to tretie, reálne. Ranku treba vypáliť! Dodnes sa pamätám na rozochvenú, rozžeravenú špicu dýky, čo som dohotovil nad ohňom.
Znovu si sťahujem nohavice, pritom čosi nahmatám v zadnom vrecku, mimovoľne doň siahnem a vytiahnem starú pracku z nohavíc, s dvomi kovovými, ostrými hrotmi!!! Vretenica! Šok číslo dve, tentoraz z nepríčetnej radosti – žijem, budem žiť! A veru tak, žijem dodnes, a navyše bez vypálenej značky na zadku.
